Trištvrte milióna Maďarov a Rómov sa tu cíti čoraz nepríjemnejšie. Len preto, že chcú to isté ako Slováci.

Postoj časti politických elít k nedávnym „maďarským či „rómskym kauzám spája jedna spoločná vec – a tou je nepochopenie podstaty modernej koncepcie ľudských práv. Ľudské práva sú oprávnenia, majúce prirodzený mravný základ, a ako také existujú nezávisle od štátu. Nie sú jeho majetkom, ktorý môže v dobrej vôli „poskytovať a v zlej odoberať. Úlohou štátu nie je ľudské práva dávať, ale garantovať ich dodržiavanie.

Vážnym omylom viacerých politikov je tiež téza, že „kto žiada práva, musí si uvedomiť, že má aj povinnosti voči štátu. (Pričom obsah pojmu „povinnosti voči štátu je väčšinou zahalený hmlou.) Je zaujímavé, že takto formulovaná výzva je vždy adresovaná len smerom k Maďarom a Rómom. Ľudské práva sú však nescudziteľné, neodňateľné a nedeliteľné, platia bezpodmienečne, nemôžu sa viazať na plnenie s nimi nesúvisiacich záväzkov.

Nikto nespochybňuje, že všetci občania štátu majú dodržiavať jeho zákony. Ak občan spácha trestný čin, má byť podľa zákona spravodlivo potrestaný. To však nič nemení na skutočnosti, že jeho ľudské práva majú byť neporušené: má právo na spravodlivý súdny proces, na dôstojné zaobchádzanie, na ochranu pred mučením.
Úpadok politickej morálky

Je veľmi škodlivé na kultiváciu právneho vedomia spoločnosti, ak sa aj ústavní činitelia snažia do určitej miery ospravedlniť správanie košických policajtov k mladistvým Rómom tým, že to boli zlodeji a recidivisti. Navyše, keď z celej kauzy trčí rasový motív. Ten sa príslušné orgány zrejme budú snažiť opäť vylúčiť. Napriek tomu málokto môže uveriť, že by sa policajti správali rovnako k deťom bielym, hoci aj delikventom. Spoločenská nebezpečnosť zmieneného konania je práve v tom, že ho pácha štátny orgán, teda samotný štát, ktorý má byť hlavným ochrancom a garantom ľudských práv.

Vydeľovanie či selektovanie občanov na základe ich národnostnej príslušnosti sme však mohli zažiť aj počas kampane prezidentských volieb. Jedna z politických strán podporujúca prezidenta Gašparoviča spochybnila rovnosť či rovnocennosť volebného práva občanov maďarskej národnosti. Skutočnosť, že vedúci ústavní činitelia neboli ochotní z vlastnej iniciatívy okamžite a principiálne odsúdiť kampaň SNS a jednoznačne sa od nej dištancovať, je znakom hlbokého úpadku politickej morálky v tomto štáte.

Zarážajúce je aj to, že aj veľa nezávislých či opozičných komentátorov a verejných činiteľov označilo voľby za „férové, neprekračujúce bežné zvyklosti. Lebo veď aj v iných demokratických krajinách sa rozdávajú podpásové údery. Je však veľký rozdiel medzi tvrdou kritikou, ktorá reaguje na reálne politické činy či postoje politického oponenta a útokmi, ktorých cieľom je škandalizovanie celej jednej skupiny občanov vlastného štátu.
Nezjednodušujme

Bolo by zjednodušením konštatovať, že časť voličov nedorástla na demokraciu, alebo že podľahla nacionalistickej propagande. To by snímalo bremeno zodpovednosti z „demokratických elít. Tie však svoj diel zodpovednosti nesú takisto. A ten je v tom, že za dvadsať rokov od revolúcie neboli schopné zaujať jasný postoj k národnej a národnostnej otázke.

Nielen k problematike národnostných menšín, ale trebárs ani k otázke Slovákov, ktorí žijú v postavení početnej menšiny na južnom Slovensku. Je jednoduché konštatovať, že na Kysuciach volia SNS, lebo tam živého Maďara nevideli, ale už je ťažšie pochopiť, prečo volia v rovnakom, ba i vyššom pomere (70 – 80 percent) národnosociálne strany napríklad v priestore medzi Dulovcami a Komjaticami v Novozámockom okrese. Teda na etnicky zmiešanom území, kde si vraj Maďari a Slováci spolunažívajú ako v rozprávke.

Pretože problémom je práve to menšinové postavenie. Maďari, rovnako aj Slováci žijúci v menšinovom postavení sa necítia bezpečne. Nie preto, že by čakali priame ohrozenie druhou stranou, ale preto, že nemajú k dispozícii inštitúcie a mechanizmy, prostredníctvom ktorých by mohli efektívne presadzovať svoje legitímne záujmy.

Takzvaná demokratická elita podcenila budovanie uvedených mechanizmov. Rezignovala takisto na rozvoj multikultúrnej dimenzie výchovy a vzdelávania, ako aj celej spoločenskej rozpravy. Slováci a Maďari, ako aj bieli a Rómovia, sa nepoznajú, nedokážu sa vžiť do kože druhého. Demokratická elita sa však spravidla obmedzuje len na opakovanie klišé typu: „Medzi väčšinou a menšinou nie sú žiadne problémy, to len zopár politikov na oboch stranách vyvoláva napätie.

Štát môže zasiahnuť v záujme Slovákov na južnom Slovensku „zhora. Aj to robí. Sprísnenie už aj tak absurdného zákona o štátnom jazyku má za cieľ okrem iného ukázať, kto je na Slovensku pánom. Konečne vraj podľa ministra kultúry dosiahneme, že „nedôjde k situácii, že by sa čo i len jeden občan slovenskej národnosti stretol na verejnosti s textom, ktorému by nerozumel. Medzitým sa trištvrte milióna občanov maďarskej a rómskej národnosti cíti v tejto krajine, ktorú považujú za svoju, čoraz nepríjemnejšie. Sú nútení trpieť, že sa proti nim vedie štvavá kampaň. Len preto, že chcú to isté, čo Slováci. Mať šancu si zachovať svoju národnostnú identitu a zároveň byť užitočnými občanmi tohto štátu.⋌

Autor je bývalý diplomat, pracuje v mimovládnom sektore