Participácia menšín v rozhodovacom procese (Etnická stabilita – etnické zmeny) I.

Prvé podujatie série workshopov na danú tému sa uskutočnilo v Šamoríne, v sídle Fórum inštitútu v dňoch 10. – 11. apríla 2008.

Jedným z cieľov bolo vyjasnenie si základných pojmov. V tomto boli nápomocní aj zástupcovia Rady Európy – členovia Poradného výboru Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín za Českú republiku a Slovenskú republiku, profesor práv Dalibor Jílek z Brna a historička SAV Bohuslava Ferenčuhová z Bratislavy. Dvaja experti analyzovali príslušné články Rámcového dohovoru, týkajúce sa efektívnej participácie, resp. detailne oboznámili zúčastnených s novo vypracovaným komentárom k aplikácii článku 15, týkajúceho sa participácie. V zmysle tejto interpretácie účasť menšín v rozhodovacích procesoch je potrebné chápať širšie, popri ich práve zúčastňovať sa na riešení niektorých kultúrnych a jazykových otázok, ktoré sa ich týkajú, je potrebné vypracovať aj mechanizmy sociálnej a ekonomickej participácie. Princíp efektívnej spoluúčasti však nemožno zúžiť na existenciu formálnych orgánov, pokiaľ tieto nemajú reálnu váhu, reprezentatívne zloženie a skutočné spolurozhodovacie právomoci.
Mechanizmy zaručujúce participáciu sú efektívne vtedy, keď popri samozrejmom rešpektovaní zákazu (otvorenej) diskriminácie zaručujú nielen možnosť vyjadrenia identity, ale aj jej zachovania a rozvoja v dlhodobej perspektíve.
V ďalšom boli prezentované štyri modely menšinovej participácie, na základe prípadových štúdií slovenských a maďarských menšín žijúcich v Strednej Európe, resp. ruských menšín v Baltických štátoch.
a) Slovenská komunita v Českej republike realizuje svoj menšinovo-spoločenský život prostredníctvom občianskych združení. Okrem toho existujú konzultatívne participatívne mechanizmy na centrálnej a regionálnej úrovni, na práci ktorých sa zúčastňujú aj zástupcovia organizácií slovenskej menšiny. O politické združovanie, resp. vytvorenie menšinových samosprávnych orgánov nie je záujem, ani objektívne okolnosti nie sú k dispozícii k realizácii takýchto alternatív.
b) V prípade Slovákov v Maďarsku môžeme hovoriť o kombinácii občianskeho združovania a systému menšinových samospráv. Samosprávny systém znamená do určitej miery skutočné samostatné/nezávislé rozhodovanie (predovšetkým vo vzťahu k menšinovým školám a kultúrnym ustanovizniam), ako aj sčasti participáciu na rozhodovaní štátnych orgánov a orgánov všeobecnej samosprávy vo veciach týkajúcich sa menšín. O politické združovanie nie je záujem, resp. je to nereálne vzhľadom na objektívne danosti, i keď z právneho hľadiska by bolo možné.
c) V prípade maďarskej komunity v Srbsku je novým fenoménom, že sa snúbi princíp politickej reprezentácie a inštitucionálna štruktúra kultúrnej autonómie (Maďarská národná rada). Okrem toho existujú aj tradičné občianske a spoločenské združenia. Takúto trojitú kombináciu je schopná (resp. pripravená) vo Vojvodine realizovať okrem maďarskej menšiny už len bosnianska menšina.
d) Situácia v baltských krajinách je zaujímavá z toho dôvodu, že väčšina tamojších Rusov nie je štátom považovaná za autochtónnu komunitu, ale za prisťahovalcov (počnúc rokom 1940), pokiaľ neprejdú tzv. procedúrou naturalizácie. Preto participatívne mechanizmy sú zatiaľ v úzadí oproti integračným (asimilačným) mechanizmom. Združovanie na etnickom princípe je však v zásade možné.

Fotogaléria